| Vízie, túžby a trochu filozofie s Jozefom ADAMOVIČOM, umeleckým riaditeľom divadla Romathan v Košiciach @ Rozhovory Jun 07 2007, 12:57 (UTC+0) |
|
nezabudnuteľných hereckých postáv a slovenskú klasiku v televíznej a divadelnej tvorbe. Tušila som, že náš rozhovor bude mať širší záber. Takže najprv o kumšte a kedže mne osobne je blízke výtvarné umenie, majster ADAMOVIČ mi k tomu povedal: "Začína to obrazovým videním, lebo obyčajne 90 percent interprétov sa len nabifľuje text a je iba komentátorom. Akonáhle sa však začne niekto zapodievať maľbou, kresbou, výtvarným umením, musí tvoriť z predstavy. Pre hercov je to vrchol. Ja podsuniem svoje ego a Hamlet svoje. Musím ho vidieť, musím mať celý jeho životopis, jeho psychológiu, kompletne všetko - a idem za ním. Tam je ten základ. To isté musí aj spisovateľ. Najskôr vidí, počuje rozprávať postavy, až potom píše. Začínajúcim hercom, ktorí sa len učia, nemôžem za živého boha... oni totiž chcú: 'zahrajte nám to, ukážte nám to, ako to má byť '. Hovorím im: Nikdy v živote vám neukážem. Vy idete do prostredia, ktoré vidíte vy a nie ja. Definícia, že dosky javiskové, znamenajú svet je zlá, oni neznamenajú nič. Na nich iba dochádza k premene. Ja predsa nejdem na dosky... ja idem, napríklad na pláž. Je tam krásne, slniečko, aj keď vonku v skutočnosti prší. Ja tam idem o druhej poobede a momentálne predstavenie - reálny čas - je sedem hodín večer... Otázka študenta je: 'No, čo mám urobiť?' 'Správaj sa ako o druhej poobede na pláži!' 'Tak mi to ukážte,' ale to ja práve nemôžem, lebo ja vidím inú pláž. On musí tvrdo myslieť a mať silnú audiovizuálnu pamäť. Musí absolvovať tréningy. Tam začína výtvarné umenie, zatiaľ len statické. Potom by mal mať fotografickú pamäť, aj to sa dá naučiť. Herectvo je vlastne “v pohybe”. Vám stačí vidieť človeka v električke - bol to zaujímavý typ, tak a tak bol oblečený... Vezmete si teda papier, nakreslíte si ho, no už kreslíte z predstavy, ale nemusíte ísť do pohybu, nemusíte udávať, aký viedol dialóg. Či sa vadil, alebo či niekomu hovoril intímne veci, čiže tvorba herca ide ešte ďalej, lebo je v pohybe..." Pamätám si Vás ako predstaviteľa kladného slovenského hrdinu, vystupovali ste často v „slovenskej klasike“. Aký je Váš vzťah k folklóru a nebola tendencia Vás tam zaškatuľkovať? "Robil som od antiky až po súčasnosť všetko. Z národnej tvorby to bol Kubo, Drotár, Ženský zákon, Rok na dedine, Inkognito, Hájnikova žena, Rozmarín... Nebolo tej slovenskej klasiky, čo by som nebol urobil. V divadle paralelne išli aj veci zo svetových repertoárov. Lenže to už divák nemá možnosť tak odsledovať, ako keď mu ponúkajú na DVD-čkách nektoré záznamy. Mám za sebou široký repertoár, kedy ešte ani televízia nebola, kedy sa ešte nerobili záznamy. V 70-tych rokoch sa síce už začalo so záznamami, ale uprednostňovali sa stále ešte filmy. Urobil som desiatky filmov na Kolibe, na Barrandove, v Mníchove... Išiel som z jedného filmu do druhého. Urobil som asi štyristo inscenácií, z toho si pamätajú ľudia iba zopár." Ako Beňovského? "Beňovský sa robil vlastne tak, že som si ani neuvedomoval, ako sa natočil. Bol to rozsiahly projekt a medzi tým som každý večer hrával, mal som premiéry jednu za druhou, robil som iné filmy, televízne veci... Do mesiaca to boli 3-4 dni filmovacie na Beňovského. Ja som to ani nevnímal, samozrejme, to je váš divácky pohľad." Áno, vnímam to takto z pohľadu diváka a zaujímalo by ma ako ste tie roky, plne vyťažený, prežívali... "Presne tak isto, ako dnes. Mojou filozofiou je už veľmi dlho, že uznávam prítomný čas. Už nerád hovorím o tom, čo bolo včera, z akéhokoľvek dôvodu. Prišiel som na jednu vec. Strašne veľa času strácajú ľudia na planéte. Trebárs robia niečo osem hodín, potom si sadnú, či už do krčmy alebo doma, rozprávajú a rozprávajú... O ničom. Teda o tom čo bolo, pozerajú si fotky, spomínajú - keby to nebolo bývalo vtedy tak, ale inak... Keby sa len trochu zamysleli, zistili by, že už nič nezmenia. Deň je krátky. Chcem využiť okrem spánku desať-dvanásť hodín. Zistil som, že tak získavam obrovský náskok..." "Dnes sa ohromne forsíruje ezoterická psychológia a hermetická filozofia. Otec hermetizmu, Hermes Trismegistos, podľa niektorých prameňov egyptský kňaz, dal pätnásť téz, tak, ako dal Mojžiš desať. Jedna z prvých sa mi hodila na tvorbu a na herectvo: Pravda nepozná lož, pretože je najpravdivejšia, a preto si myslím, že v mojej profesii herca a pedagóga zároveň, je potrebné, aby moji študenti - a je to jedno - nikdy som nerozlišoval, že ten je z takej menšiny alebo z inej menšiny alebo rodiny, každý má to svoje portfólio a mojou úlohou je, aby som ho nekritizoval a nehodnotil, ale aby som sa snažil nájsť v ňom, čo určuje práve jeho. Nedá sa to brať tak, ako na filozofii alebo na technike, že mám sto študentov, dám im desať otázok a idem trebárs na pivo. O hodinu sa vrátim, sekretárka mi výsledky pozbiera, hodí do počítača..." "Mojou filozofiou je – nemusím vedieť, či to bolo pred desiatimi rokmi, či pred dvadsiatimi, či pred tridsiatimi. Jednoducho, to, čo bolo včera, čo už s tým? Je dobré, že aj vďaka mojej profesii si dokážem aj v tom najťažšom období povedať, tak, to nie som ja - čo si vymyslím? Buď som nejaký krokodíl, alebo čokoľvek, prehodím myšlienky a idem ďalej... Mal som ťažkosti, choroby a nebyť toho, že sa k problémom takto postavím, bolo by to len horšie a horšie..." Nechcem vymenuvávať všetky rany osudu... A bolo ich neúrekom či už v zdravotnej alebo pracovnej oblasti. Vždy ste však vstali s hlavou hore, dovoľte sa mi preto opýtať, čo to je, čo vám pomáha prekonať rôzne protivenstvá v živote? "Každý v živote rozmýšľa a veľakrát každý z nás škrabal dno. Je to ako o bájnom vtákovi Fénixovi, ktorý musel zhorieť až na popol, aby potom vzlietol. Takisto aj ja musím padnúť až na dno, aby som sa mal od čoho odraziť. Nie je na to recept, ale v konečnom dôsledku z hľadiska životnej filozofie, nech robíte, čo robíte... Mám veľkú rodinu, čo je pre mňa obrovská radosť... No, keď už ste na dne, či už je to choroba, alebo niečo iné, vždy ste sám. Tam platí pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže." Keď je človek na dne, nie vždy si to uvedomí a nevie, ako ďalej... "Ako Werich spieva: 'když už člověk jednou je, tak ať kouká, aby byl. A když kouká aby byl a je, tak má být to, co je a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je'. Tam je presne tá istá filozofia. Bohužiaľ, veľmi neskoro som na to prišiel. Pomaly sedemdesiatka na krku a moji kolegovia - už všetko skoro poodchádzalo... Nedávno som mal 50-te výročie po maturite. Stretli sme sa, no samé lamentácie, každý hovoril o svojich chorobách, pýtali sa ma, prečo nehovorím o sebe. Mal som ťažkú haváriu. Načo mám rozprávať o svojich problémoch keď viem, že len sám si môžem pomôcť..." "Netuším, nechcem ísť tak ďaleko do nejakých imaginatívnych priestorov, no niekde v podvedomí je veľký priestor. Pochopil som, že podvedomie pracuje s tým, s čím vedomie zaspáva, vždy sa tak naštelujem. Odsuniem problémy, pošlem svoje ja na dovolenku a počúvam podvedomie. Ono mi vždy dobre poradí." V Košiciach ste umeleckým šéfom Romathanu, ako sa Vám pracuje s Rómami? "Hrával som vo Viedni v Burgteatri, pravidelne sme chodili z Bratislavy do Viedne, lenže keď bola železná opona, tak to trvalo na hraniciach o niečo dlhšie. Po ceste bol Grinczing a hrávali tam Farkašovci dvadsať rokov. Vždy sme sa tam zastavili, dávali sme si „štvrťku“ vínka. Nikdy v živote by mi nebolo napadlo, že... Ježišmária, ja som sa teraz stal umeleckým šéfom Rómskeho divadla a mal by som sa na nich inak dívať..." "Už tretí rok robím tu, na Strednej umeleckej škola na Exnárovej a vôbec nevidím žiadny rozdiel, lebo to nie je iba rómska menšina, ale tam sú aj ukrajinské a maďarské deti..." "Nedá sa robiť rozdiely. Vyplýva to možno aj z mojej profesie, nikdy v živote som nevedel odpovedať divákom, ani novinárom na otázky, ktorú postavu som mal najradšej, prečo som hral záporné a prečo kladné postavy. Lebo to sa nedá. Pochopil som, že každý deň budem robiť každú postavu, každé predstavenie s rovnakým nasadením, láskou. Láska, to je tiež strašne obecné, tá vás vyvyšuje, no keď nie je pokora, tak láska a entuziazmus padá. Vždy je to v nejakej dvojke, lebo tak je človek stavaný." "Navštívil som Afriku, išiel som do všetkých divadiel, vnímal som odlišnú mentalitu a obdivoval som ju. Bolo to úžasné. Prišiel som do Ameriky s 'Valčíkom pre milión' v 63-om alebo 64-om, vozili ma tam v klietke, ako Pápeža, v Havane na karnevale... Vystupoval som v Tropicane, Pina del Rio, na Varedero, bolo mi to také samozrejmé a ‘Valčík pre milión’ tam bežal o tri týždne dlhšie, ako ‘Ben Húr’. To som mal dvadsaťtri rokov... Bol som už po vysokej škole. Film vyrobili na Barrandove, bol jedným z prvých širokouhlých farebných filmov." "Každého jedného človeka som bral ako jedinečného. A každé zviera - tiež som ho bral, ako že dá sa aj s ním dohovoriť, a nejakým spôsobom si na seba zvykneme. Myslím si, že každý človek musí najskôr niečo chcieť. Keď to nechce, tak potom...? Zamrzí ma, keď si ľudia postavia celý život na tom, že musia byť proti niekomu a nedá sa s nimi hovoriť. Vyhýbam sa takýmto spoločnostiam." "Mal som veľmi mnoho predstáv, ale nedá sa všetko stihnúť, no ešte by som chcel toho veľa porobiť. Dnes už ale môžem povedať, že život je strašne krátky." Aké plány sa Vám rodia v hlave práve v súvislosti s rómskym divadlom? "Založil som Vysokú školu, nikdy sa mi ani nesnívalo, že to urobím. Ťažko je odpovedať na otázku, čo by som chcel, aké mám plány. Možno sa mi podarí ešte tu v Romathane urobiť to, čo by som mohol - získať pre Romathan divadlo – budovu a stálu scénu, lebo maďarská menšina ju má, Duchnovič - Ukrajinci tiež a myslím si, že ju omnoho väčšmi potrebuje táto rómska menšina, ako maďarská a ukrajinská z jedného dôvodu, že nemajú svoj štát. Maďarskú menšinu určite podporia Maďari, ak by im niečo chýbalo, Duchnovič dostane z Ukrajiny, ale na druhej strane, divadlo Romathan je úžasná rarita a je to celoeurópske, možno aj celosvetové unikum. My si to na Slovensku a priamo v Košiciach nie vždy uvedomujeme." "Boli sme s pánom riaditeľom Adamom a pánom Čaplovičom, ktorý má vo vláde na starosti menšiny za pánom Trebuľom. Stretnutie bolo z jeho strany veľmi ústretové. Romathan potrebuje mať predovšetkým svoju stálu scénu a pán župan povedal samozrejme, urobíme všetko, podpredseda vlády Čaplovič povedal áno, treba urobiť všetko... no a to ďalšie ja už ovplyvniť nemôžem. Nastupuje legislatíva, pozemky... Keď sa toto dosiahne, a nie je k tomu ďaleko, je tu ďalší bod - pokiaľ ešte nemáme svoje vlastné divadlo, čo možno bude do roka, maximálne do dvoch. Potom vás pozývame do svojho divadla. Dovtedy, keby nám mesto na jeden deň v týždni poskytlo priestory kina Slovan. Potrebujeme jeden hrací deň v týždni, aby si k nám diváci zvykli chodiť. Napríklad v sobotu večer, aby vedeli, že Romathan hrá práve tam. Toto chcem dosiahnuť. Predstavenie by bolo štyrikrát do mesiaca. Za tých 15 rokov - ako študujem celý repertoár - vyberiem tri, štyri hry. Aj táto posledná premiéra Rómsky Zákon sa už môže hrávať. K pätnástemu výročiu vytvoríme takú syntézu - vybrané scénky, situácie, aby to bolo nabité, urobíme prehľad tvorbou za jeden večer." Ste zároveň pedagógom... "Je tu stredná škola, ktorá je na úrovni konzervatória, je pre menšiny a má všetko, čo je na konzervatóriu a plus ešte rómsky jazyk, rómske reálie. Rómsky gén treba len obdivovať, lebo sa nedá okopírovať, ani napodobniť. Budem rád, keď sa mi podarí odkryť v deckách na škole práve tento ich gén. Moja vízia je, že z tejto školy by mali mať absolventi možnosť pokračovania na vysokej škole a tým pádom, všetci absolventi by si mohli urobiť aj vysokú školu. Bude tam herectvo, dramatické umenie, čiže aj tanec, aj hudba. Bol by som rád, keby sa mi to podarilo. Tá možnosť je tu, keď budeme mať stálu scénu a budeme pozývať hostí. Mnohokrát, keď sem prichádzajú návštevníci z Ameriky a zo sveta, chcú si pozrieť predstavenie Romathanu, no nemajú kde. Pôjdem aj na Ministerstvo kultúry, odbor pre menšiny, musíme získať peniaze. Deti z rómskych rodín buď vyštudujú a pôjdu ďalej, alebo sa vrátia do svojich komunít a tam ich pozdvihnú. Najdôležitejšia je spätná väzba, aby rómske deti vyštudovali, otvorili sa im očká a vtedy sa dostanú ďalej. Sú to vzácne, úžasne talentované deti a treba k nim aj tak pristupovať." Ďakujem za úprimný rozhovor, ktorý sa žiaľ, z časových dôvodov nepodarilo autorizovať. Jana Markov Foto: autor |
