| O rómskom drotárovi @ Rozprávky Dec 11 2008, 12:38 (UTC+0) |
|
"Hrnce plátať, drôtovať!" Nejedna gazdiná vybehla s deravým hrncom, aby ho mala čo najskôr opravený. Chudobný drotár utŕžil za dobre vykonanú prácu nejaký ten grošík, inde slaninku, či bochník chleba. Takto si rómsky drotár chodieval zarábať dennodenne. Bol rád, že má prácu a dokáže sa uživiť. Keď sa večer vracal uchodený domov, krátil si cestu lesom a zablúdil v tmavej húštine. Zrazu sa ocitol pred neznámou chatrčou. "Čert aby to vzal!" - zaklial. "Odkiaľ sa tu vzala chatrč, veď som si ju za tie roky nikdy nevšimol a tento les veru poznám tak dobre, ako svoje drotárske remeslo!" Poháňaný zvedavosťou, zaklopal na okienko. "Len poď ďalej, drotárik, už ťa čakám," - ozval sa hlas z chalupy. Potlačil hrdzavú kľučku a vošiel do izby. "Daj Pánboh dobrého večera, nech si, kto si!" - pozdravil slušne. "Fuj, drotárik, načo berieš do úst také ošklivé meno?" - karhala ho starena, ktorá ho vyľakala svojim výzorom. Bola drobučká, opierala sa o veľkú palicu. Kam pľuvla, hneď zahorel plamienok. "Beda, zle je so mnou," - pomyslel si drotár a rozhodol sa ujsť. Rozbehol sa k dverám, ale čo to sú za čary a kúzla? Dvere, ktoré tam ešte pred chvíľou boli - sám by sa dušoval, veď nimi vošiel - tu zrazu - nikde. Len samé múry, akoby bol lapený v dákej klietke, ako vtáčik. A starena sa škľabila a chechtala tak hlasno, že si chudák musel zapchať uši, aby neohluchol. "Kto si a čo odo mňa chceš, ty ohavná starena?" "Pozri sa drotárik von oknom, práve letíme k pekelnej bráne! Som pekelná babička, tam ťa potrebujeme!" - rozosmiala sa ešte hlasnejšie, až sa chudák drotár schúlil do klbka a zapchal si uši silno, ako sa len dalo. "Zbohom buď, pozemský svet," - povzdychol si s ťažkým srdcom, "už je so mnou amen, keď si ma vzalo samotné čierne peklo." Pomyslel si chudák, že asi nejakej gazdinke zle zalátal hrniec a ona ho prekliala, aby ho čerti vzali. Po chvíli pristáli v pekle, kde cítil samú síru a strašné teplo. Do starenkinej chatrče sa začali schádzať čertíci s deravými hrncami, aby im ich drotár opravil. Najradšej ihneď všetkým, akoby chudáčik vyľakaný, vedel čarovať. "Heš, vy lenivci," - vyháňala pekelná starena čertov pekne jeden po druhom. "A ty drotár, odveď poriadnu prácu ako na zemi, inak s tebou peklo zatočí!" Takto mu pohrozila starena, ktorá sa rozhodla, že si na chvíľu zdriemne, kým on dokončí prácu. Celú noc mal čo robiť, aby bolo peklo s jeho prácou spokojné. Ráno, keď sa mu únavou privierali oči, v pekle bolo kriku, akoby tam niekoho na nože brali. "Čo sa to deje?" - pomyslel si drotár. Chcel sa pozrieť z okna chalupy, ale vtom sa prebrala pekelná starena. "Netráp sa, to sú duše zo sveta ľudí, ktoré trpia za svoje hriechy, za všetko, čo spáchali na zemi svojou chamtivosťou a zlobou. Choď si na chvíľu ľahnúť, aby si bol čulý, keď si ťa vyzdvihne môj syn, pán pekla - Lucifer. Čaká ťa pri ňom posledné rozhodnutie. Ak bude spokojný ako som ja, štedro ťa odmení a odnesie ťa späť na zem medzi ľudí." Ani nečakal a ľahol si do pelechu, odkiaľ pred chvíľou vstala ohyzdná starena. Popoludní ho zobudila a zaviedla k Luciferovi. Okolo poletovali pekelné dietky a nejeden zvedavý čert a čertica ho s úškľabkami obchytávali. Nebyť stareny, ktorá ich odohnala, určite by sa stal ľahkou hračkou pre pekelnú zábavu. "Vítam ťa, pozemský červík, v mojom pekelnom kráľovstve! Vidíš tie tri kotly, pozemský červík? Ak ich do večera polátaš, aby z nich už žiadna dušička neuletela, peklo sa ti štedro odmení. A teraz - daj sa do práce!" Drotár veru mal čo robiť, aby zalátal diery v kotloch. Podvečer bol so všetkým hotový a mal čas pohrať sa aj so zvedavými čertami. Tí sa mu smiali, že je čierny od smoly, akoby bol sám čertom. Nakoniec zistil, že aj v pekle sa vedia tešiť, i keď po svojom. Čím viac ľudských dušísa im podarí nalákať, tým lepšie. Večer prikázal Lucifer čertom, aby hodili do kotla zopár zlých ľudských dušičiek na skúšku, či neuletia. Duše kvílili, nariekali, ale ujsť sa im nepodarilo. Lucifer prikázal poriadne prikúriť pod kotly a drotára bohato odmenil. Potom nariadil čertom, aby ho odniesli na zem, kým sa nerozhodne ponechať si ho v pekle nastálo. Od tých čias sa drotár snažil viac a viac, poctivo látal gazdinkám hrnce a rozhodol sa nezapredať svoju dušu peklu, lebo na vlastné oči videl, aké by bolo jeho utrpenie... A ja v diaľke počujem zvonec a mojej rozprávky je koniec. Autor rozprávky, aj ilustrácie: Jozef HARVAN |
