Pripravujete akciu?
Zatelefonujte nám na 0905 942 606. Bezplatná propagácia.
hlavná stránka
diskusné fóra
prezrieť denníky
zaujímavé odkazy
:: Rozhovory
:: Rómsko slovenský frazeologický slovník
:: Rómska muzika
:: Rozprávky
|
|
1 |
2 |
3 |
4 |
5 |
| 6 |
7 |
8 |
9 |
10 |
11 |
12 |
| 13 |
14 |
15 |
16 |
17 |
18 |
19 |
| 20 |
21 |
22 |
23 |
24 |
25 |
26 |
| 27 |
28 |
29 |
30 |
31 |
|
|
:
Žiadne
aktívni za posl. 5 min.
poč. registrovaných užívateľov:92
V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 1 anonymných užívateľov.
Vítame nového registrovaného užívateľa: Dob
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
|
Sedliak a Bieda
@ Rozprávky May 16 2007, 11:46 (UTC+0) |
Kedysi dávno, pradávno, za starých čias, kde sa nebo dotýkalo zeme, ďaleko za obzorom, žil v jednom mestečku chudobný sedliak so svojou ženou a siedmimi deťmi.
Jedného dňa sa sedliak rozhodol, že navštívi svoju bohatú sestru, ktorá by mu mohla pomôcť v jeho biede.
Keď už nebolo čo položiť do hrnca, a nevedel si rady, ako nasýtiť sedem hladných krkov, zapriahol posledného na kosť vyziabnutého koníka do voza a vydal sa na cestu.
"Boh ťa ochraňuj muž môj a nech sa ti darí,“ - kričala za vozom jeho žena, keď zaháňala do chyže nahé decká, ktoré vybehli na zasnežený dvor, ako ich Pánboh stvoril, aby sa rozlúčili s oteckom. Ten im dozaista niečo privezie.
"Otecko, máme vás veľmi radi a poproste tetu, aby nám po svojich deťoch poslala nejaké šaty, lebo zamrzneme – zahynieme.“
Nárek a volanie detí mu dlho zneli v ušiach a neubránil sa hlasnému plaču.
Napokon preklial biedu, prečo sa uhniezdila práve v jeho domčeku.
"Ach bieda, si ty ale krutá, chudobnému poctivcovi vezmeš aj to posledné od úst, bodaj ťa vzal ďas!“
Ibaže Bieda cerí zúbky a vysmieva sa sedliakovi zo všetkých síl.
"Kuš, ty nenásytná beštia,“ - rozčúlil sa sedliak a skoro ju trafil bičom.
Bieda sa radšej - aby neschytala nejakú ranu - vrátila do sedliakovho domčeka, naďalej trápiť jeho ženu a deti. Však ona ho aj tak, keď bude chcieť, dohoní.
Keď dorazil na vidiek ku bohatej sestričke, bolo už poludnie. Práve stavala v honosnej záhrade so svojimi detičkami snehuliaka. Ako zbadala brata a jeho vychudnutého koníka, schytila deti a bežala do domu, akoby uvidela sto čertov.
Po chvíli vyšla z domu a spustila:
"Čo ťa privádza, že si sa na vychrtlom koníkovi dopravil až sem ku mne?“
"Odpusť, mi sestrička, ale bieda ma donútila, aby som ťa poprosil o bochník chleba a obnosené šaty po tvojich deťoch. Tebe neubudne a mne pomôžeš.“
"Hneď sa ber, odkiaľ si prišiel, ty prašivec, ja milodary nerozdávam, čo by mi povedal môj manžel?“
Kým sa chudák spamätal z nečakanej spŕšky, zmizla sestra vo svojom krásnom dome a nezostalo mu nič iné, ako sa s trpkým sklamaním vydať späť domov.
Celou cestou premýšľal, čo povie svojej žene a hladným deťom.
Zrazu sa opäť objavila nenásytná Bieda, ktorá sa mu ešte hlasnejšie vysmievala:
"Ha, ha, ha, nešťastník, mňa sa len tak ľahko nezbavíš!“
"Hrom aby ťa vzal!“ - zaklial sedliak.
Vyzul si deravú topánku a celou silou ju hodil po Biede.
Bieda sa prestala smiať, spadla na snehovú perinu s takým rámusom, že mal čo robiť, aby udržal konskú uzdu a skrotil vyplašeného koníka, ktorý sotva vliekol nohy za sebou.
"Prrr!“
Koník zastavil a sedliak zoskočil z voza, aby sa presvedčil, či v zlosti Biedu nezabil. Škoda by jej nebola, však sa ľudí dosť natrápila. Ale sedliak bol dobráčisko a chcel zistiť, ako na tom Bieda je.
Sklonil sa k nehybnej Biede a zistil, že žije a začína sa preberať.
"Tak ty si len omráčená,?“ - povedal si sedliak a zviazal Biedu skôr, než by znovu nabrala síl.
Zviazanú ju naložil na voz. On sám išiel pešo, aby Biedu chudák koník utiahol.
Po chvíli zistil, že koníček melie z posledného. Prikázal mu, aby zastal a načerpal nové sily.
Vtedy sa Bieda úplne prebrala. Keď zistila, že je zviazaná a bezbranná, vyvádzala ako zmyslov zbavená.
Nie a nie sa vyslobodiť, tak silno ju sedliak lanom zviazal.
"Hneď ma pusť!“ - kričala Bieda, až sa triasla zem.
Ale sedliak premýšľal, ako sa vráti domov k hladným detičkám a Biedu si nevšímal. Keď Bieda zistila, že jej prosby, plač ani vyhrážky nepomôžu, pomyslela si, že musí so sedliakom vyjednávať po dobrom.
Chvíľu mlčala, potom na sedliaka prehovorila ľúbezným hláskom, až sa vyľakal, či sa zásahom jeho topánky dočista nepomiatla na rozume.
"Nehnevaj sa na mňa milý sedliak, len ma odviaž, ja sa ti štedro odmením, sľubujem na svoju bedácku dušu.“
"Tebe sa veriť nedá, Bieda falošná, veď si mňa a moju rodinu natrápila dosť. Aby si už nikdy nikomu neškodila, najradšej by som ťa hodil zviazanú do najhlbšej priepasti na svete, odkiaľ by si nikdy nevyliezla!“
To sa vám Bieda vyľakala, že by mala zmiznúť zo sveta ľudí dočista!
A začali sa diať zázraky, na ktoré sedliak iba v nemom úžase hľadel.
Zrazu mal na sebe krásny odev, koníček zas chutné seno, voz bol plný jedla, pitia od výmyslu sveta.
"Hrom do teba, Bieda,“ - zaklial sedliak. "Ako si to vykúzlila a čo za to chceš?“
V tej chvíli sedliak nemyslel na nič iné, ako na svoju ženu a deti, ako by sa mohli mať po dlhom čase dobre. Aj jemu sa zbiehali slinky, v hrdle mal sucho.
Hladný a smädný by sa najradšej vrhol k vozu, odviazal Biedu, a nech si ide, kam len chce a on by sa najedol do sýtosti.
"Ale čo ak ma Bieda oklame?“ - uvažoval sedliak a dobre robil.
Dlho do noci mu Bieda sľubovala, dušovala sa, robila zázraky, len aby ju konečne pustil.
"Milá Bieda, pustím ťa, pokiaľ mi budeš dobre slúžiť až dovtedy, kým ja sám usúdim, že si mne a mojej rodine vynahradila, čo si nám za roky trápenia brala od úst.“
Čo mohla Bieda robiť? Aby neskončila horšie, zmierila sa s tým, že bude slúžiť sedliakovi.
Chcela – nechcela, musela sedliakovi odovzdať svoje nenásytné vrece, do ktorého všetko, čo iným brala, pre seba schovávala.
Márne by chodila po svete bez vreca, nevládala by to, čo iným pobrala, odniesť a schovať.
Keď mal sedliak vrece s jej mocou pri sebe, smelo ju rozviazal.
"Teraz si choď, kam len chceš, ale keď ťa budem potrebovať, aby si mi mohla splniť ďalšie prianie, zavolám ťa“ - povedal sedliak.
Aj keď nerada, Bieda poďakovala sedliakovi, ponaťahovala si stuhnuté kosti a riekla:
"Zvíťazil si nado mnou, dávam ti preto moju píšťalku.
Keď ma budeš potrebovať, tíško pískni a ja sa hneď dostavím."
Potom sa Bieda vytratila - zmizla. Bola tma, že by sa dala nožom krájať, a predsa sa sedliak zaradoval.
"Od teraz sa nám bez teba bude dariť oveľa lepšie!“
Posúril odpočinutého a sýteho koníka, aby klusa spolu s ním domov, a ten mal odrazu toľko síl, že uháňal ako s vetrom opreteky.
Zatiaľ kŕdeľ hladných detí čaká a vykukuje z okienka, či sa v tme neobjaví oteckova postava a nedonesie im aspoň bochník chleba.
Najmenší Jakubko sa tiež domáhal pekne nahlas, aby ho staršia sestra vzala do náručia a mohol sa presvedčiť, či sa už tatko vracia.
Poťahuje Aničku a plačúcim hláskom prosíka:
"Prosím, prosím, prosím."
"Neplač Jakubko," - berie ho do náručia mamička, ktorá zaháňa zo zúfalstva hladné deti spať. Aby pred nimi ukryla svoj žiaľ. V náručí s dieťaťom, sama sa pritisne k okienku. Hľadí do tmy a pozoruje, ako padá jedna snehová vločka za druhou na zem a koľko ich pribudne, zatiaľ čo ju opúšťajú sily a plač hladných detí jej trhá srdce.
Naraz zbadá, ako sa ženie koník a samou radosťou zavolá:
"Deti, otecko sa nám vracia!“
To vám bolo smiechu, radostného kriku, že sa otecka dočkali. Deti vyskočili z postele ako srnky a vybehli na dvor. Šťastný a usmiaty otecko ich neodháňal, ale naopak, volal, aby rýchlo všetky tie dobroty ponosili domov.
V tú noc u sedliaka nik nezaspal. Do bieleho rána hodovali, veselili sa, a keď boli sýti, musel im otecko vyrozprávať, ako prekabátil Biedu, ktorá ich toľký čas trápila.
Mestečko sa prebúdzalo do krásneho zasneženého dňa a u sedliaka sa iba ukladali s plnými bruškami na spánok. Vôbec im nevadilo, že sa vonku začal nový deň. Prebudili sa až na samé poludnie, keď im hlad začal škvŕkať v bruškách.
Sedliakova žena tentoraz vstala ako prvá, aby niečo dobré ukuchtila, keď majú teraz všetkého dostatok. Vytiahla hrnce, do ktorých sa nasťahovali pavúci, vydrhla ich a pustila sa do varenia. To vám bola všade vôňa, akú dlho nepamätali.
Deti si nosili svoje mištičky, aby im mamka naložila navarenej dobroty.
"Kdeže, deti moje, musíte chvíľočku počkať, kým bude obed hotový“, - povedala mama a poverila najstaršiu dcéru, aby pripravila stôl.
To sa ale vôbec nepáčilo chamtivým susedom.
"Chudobný sedliaci, nemajú čo do úst vložiť a dnes sa od nich šíri taká dráždivá vôňa?“ - uvažovala nahlas susedka Kudrnová.
"Čože to len, muž môj, tí chudáci dnes varia?“ - provokovala narážkami zlomyseľná susedka manžela. Zvedavosť však bola taká silná, že sa rozhodli zaklopať na dvere sedliaka a so svojou chamtivosťou votrieť sa k nim do domu.
Sedliakova žena ich vľúdne privítala a pozvala k prestretému stolu.
"Len sa posaďte, susedia,“ - robila im miesto.
Vtom sa Kudrnová neovládla a odvďačila sa po svojom. Keď zistila, že by mali obedovať s toľkými hladnými deckami a ešte k tomu len obyčajnú kašu.
To sa radšej vráti domov so vztýčenou hlavou.
Zrazu z Kudrnovej vytryskla nečakaná spŕška nadávok:
"Ste vy ale chamraď lenivá, biedna, viac, než som si myslela,“ - povedala Kudrnova žena.
To sa už ale rozčúlil aj dobráčisko sedliak, že sa prišli vysmievať a nadávať až k nim domov.
Z plných pľúc zareval ako lev:
"Okamžite sa practe z môjho domu!“
Buchol celou silou do stola, až sa Kudrnovci zľakli a nevedeli, kadiaľ bežať.
To vám bol pohľad k popukaniu!
Kudrna chcel byť vonku skôr, ako jeho žena, tak ju ťahal dnu, keď bola skoro vonku – a naraz bác - gúľali sa ako dva zemiaky.
Sedliak zabudol na hnev, všetci sa pochytali za bruchá, smiali sa, ako Kudrnovci vytrestali sami seba.
"Len sa smejte, vy chamraď,“ - pohrozili Kudrnovci, keď sa dvíhali zo zeme.
Pre sedliaka a jeho rodinu to bol sviatočný, veľmi dobrý obed, na ktorom si pochutnali všetci.
Chamtivec Kudrna a jeho žena boli zvyknutí na inakšie hodovanie, samé chrumkavé kuriatka, prasiatka a iné dobroty, ktoré zapíjali najlahodnejšími nápojmi, aby im lepšie trávilo.
Poháňala ich zvedavosť a sami seba potrestali za hlúpu ľudskú vlastnosť.
Sedliaka veľmi mrzelo, že majú takých zlomyseľných susedov a rozhodol sa, že hneď teraz pozve Biedu, aby mu splnila želanie.
Tíško zapískal na píšťalke a ona sa hneď objavila – vyziabnutá a hrôzostrašná.
Keď ju uvideli deti, vyľakali sa na smrť a schovávali sa mamičke za sukňou.
"No, čo je, sedliačik, čo si budeš priať? Už som si myslela, že si na mňa dočista zabudol. Len sa pozri, aká som kvôli tebe vyziabnutá.“
"Mojim prianím je, aby hneď teraz v susednej dedine, kde žije moja sestra, stál náš krásny nový dom, kde budeme mať všetkého nadostač, veľkú záhradu s altánkom, služobníctvo... Obleč nás do krásnych šiat. Hneď teraz pre nás pošli honosný kočiar, aby naši zlomyseľní susedia pukli od závisti.“
Bieda luskla prstami a riekla:
"Čaká na vás krásny domček so služobníctvom a vonku kočiar, ako si si prial – a teraz mi vráť, sedliak, moje vrece.“
"Ešte nie, Bieda prefíkaná, ja sám rozhodnem, kedy ťa nebudem potrebovať. Ale že mám s tebou súcit, keď si taká vyziabnutá, ostaň bývať tu a všetky zásoby, ktoré nájdeš, patria odteraz tebe“.
"Ďakujem ti, sedliak,“ - a hneď sa s vervou pustila do kaše, ktorá ostala od obeda. Zachutila jej tak veľmi, že sa ani nestačila rozlúčiť.
Sedliakova rodina nasadla do kočiara a uháňali do nového domčeka. Kudrnovci, ktorí ich zbadali cez okno, nafintených a uvelebených v kočiari, od zlosti a závisti premenili sa na kolomaž.
Sedliakovi, jeho žene a deťom sa nový dom veľmi páčil. Vítalo ich vľúdne služobníctvo a pozývalo k prestretému stolu.
Deti sa natešene hrnú k stolu a pochutnávajú si na dobrôtkach, nevídaných, od výmyslu sveta.
A šťastný sedliak objal ženu, pobozkal, privinul si ju k sebe.
"Teraz už budeme iba šťastní,“ - prehlásil sedliak.
A naozaj by to tak mohlo byť, keby po svete okrem Biedy nechodila aj Závisť.
Po niekoľkých dňoch sa donieslo do uší jeho sestry, že brat býva v honosnom dome so služobníctvom, aké nemá ani ona sama.
Celý deň a celú noc premýšľala, ako mohol tak rýchlo zbohatnúť, keď nedávno bol u nej žobrať.
"Dozaista sú v tom akési čary a kúzla,“ - pomyslela si a rozhodla sa, že brata musí navštíviť a zistiť, ako prišiel k bohatstvu.
Zavčas rána sa vystrojila, vyfintila deti, navoňala manžela, nabalila niečo pod zub, čosi na pitie a vydali sa na cestu.
Brat ju vrúcne privítal a švagriná objala.
Prvýkrát sa mohli spoznať aj deti, ktoré dávali najavo radosť hlasným smiechom, objímaním a naháňačkou po celom dome. Nie nadarmo sa hovorí, že detská duša je nielen čistá ako kryštálový potôčik, ale aj taká úprimná.
Pri spoločnom obede sa Anička, najstaršia dcéra sedliaka, nečakane opýtala svojej tety:
"Tetuška, prosím vás, povedzte mi, prečo ste ockovi ostatný raz nepomohli?“
Sedliak a jeho žena sa káravým pohľadom pozreli na Aničku. Teta aj s mužom sa začervenali, ako by im niekto dal facku.
Anička vstala a prosila tetu, aby jej prepáčila nevhodnú otázku.
"Len sa neospravedlňuj, Anička,“ - pohladila ju teta po vláskoch. "Pýtaš sa právom a ja sa hanbím sama pred sebou, že som bola taká sebecká.“
"Nebudeme fňukať,“ - riekol múdry sedliak, aby ukončil trápnu debatu. "Čo bolo, to bolo, hlavné je, že sme po rokoch opäť spolu.“ Dvihol čašu lahodného vína, aby pripil na milé stretnutie.
Aj detičky pripíjali jahodovou šťavou a vrúcnym objatím napodobňovali svojich rodičov.
Po chutnom a výdatnom obede sa deti rozbehli do záhrady k altánku, kde vymýšľali rôzne hry.
"Aké sú šťastné tie naše deti,“ - poznamenala sedliakova žena pri káve, zákuskoch a pri pohľade do záhrady.
"Sú roztomilé a dúfam, že to navždy tak zostane,“ - vzdychla sedliakova sestra, ktorá si neodpustila a posťažovala si, ako sa im zle darí. Vymyslela totiž lesť, že prišli o všetko, len aby sa dozvedela, ako bratova rodina k takému bohatstvu prišla.
Sedliakovi prišlo veľmi ľúto sestry. Bol iný, ako ona a vedel, aké to je - trieť biedu. Ponúkol sestre pomoc.
"Ale čo ťa braček môj nemá, ani náhodou by som od vás nič nevzala, však ste si dosť biedy užili,“ - pretvarovala sa falošná sestra.
"Len berte, keď dávam“ - a od radostí prezradil, ako sa všetko prihodilo. Na dôkaz, aby mu sestra a švagor uverili, vytiahol vrece a pochválil sa kúzelnou píšťalkou.
To však dobráčisko nemal robiť.
Sestrine chamtivé srdce hneď zahorelo túžbou po moci, naoko sa sladko usmievala, no v hlave kula plán, ako sa píšťalky navždy zmocniť. Bola to sestra nielen podlá, ale všetkými mastičkami sveta mazaná.
"Braček môj, čo keby si mi na chvíľočku píšťalku požičal, skúsila by som si niečo malé zaželať, aby si nepovedal, že odmietam tvoju pomoc.“
Ako by len mohol sedliak sestričke nevyhovieť, veď si iba niečo zaželá a píšťalku mu zas vráti.
"Tu ju máš, sestrička a veľmi sa Biedy neľakaj,“ - s radosťou jej podal píšťalku.
Slabučko hvizdla a hneď sa objavila Bieda.
"Čo si sedliak budeš priať tentokrát?“
"Ja, nič, Bieda, ale moja sestra má želanie, ktoré jej musíš splniť.“
Bieda vypleštila oči na sedliaka a pokrútila hlavou, že dôveruje sestre, ktorá ho vyhnala ako prašivého psa, keď mu bolo najhoršie. Ale čo jej ostávalo, mal Biedu vo svojej moci a ona musela plniť, čo si praje.
"Dobre, sedliak, nech je po tvojom, rada jej splním prianie, len aby si to neoľutoval.“
"Rýchlo, vyslov svoje želanie!“ - soptila Bieda na sedliakovu sestru.
"Mojím skromným prianím je, aby som hneď teraz ja so svojou rodinou a píšťalkou bola doma.“
Skôr, ako sa sedliak stačil spamätať, sestrička s mužom, kúzelnou píšťalkou a detičkami zmizli, ako by sa prepadli pod zem.
"Otecko, mamička!“ - kričali vystrašené deti zo záhrady:
Vendulka, Janík a Marianka sa stratili zo sveta ľudí, ako by ich pohltila zem.
"Čo teraz budeme robiť, muž môj?“ - rozplakala sa sedliakova žena.
Až teraz si sedliak uvedomil, akú má prefíkanú sestru a čo z nej chamtivosť urobila.
Prechádzal sa po izbe a mrmlal si sám pre seba, ako len naletel.
"Som to ja ale hlupák a dobráčisko, takto ma oklamať.“
Ako tak špacíruje a premýšľa, objaví sa Bieda.
"Vidíš, vidíš, sedliak môj, iným si chcel pomáhať a sám sebe si uškodil.“
"Kuš, Bieda! Ešte aj ty sa mi smej, ty, ktorá si nás roky trápila.“
"Aby si vedel, sedliak, súcitim s tebou, pomôžem ti, len mi vráť moje vrece.“
Zrazu zmizla, lebo sedliakova sestra na ňu opäť zapískala. Bieda jej plní jedno prianie za druhým. Len čo ju na chvíľu sestra prepustila, hneď bola späť u sedliaka.
"Rýchlo mi daj vrece, sedliak, kým ma zas bude tvoja nenásytná sestra volať.“
"Aj tak som prehral,“ - riekol smutne sedliak. "Tu ho máš!“
Bieda schytila svoje vrece, nepoďakovala a zmizla.
"Tak vidíš, žena moja, už sa nedá veriť nikomu na svete, ani len nepoďakovala...“
Zatiaľ čo sedliak so ženou premýšľali, čo s nimi bude, Bieda sa nečakane objavila u sedliakovej sestry, ktorá sa kochá bohatstvom a truhlicou plnou zlatých dukátov.
"Načo máš to vrece, Bieda? Ešte som ťa nevolala.“
Ale Bieda iba vycerila zúbky, otvorila vrece a razom všetko zmizlo aj s kúzelnou píšťalkou.
Márne sedliakova sestra plače, prosí, aby jej nezobrala všetko. S Biedou to však nepohne, kým všetko do vreca neschová. Potom vrece zviaže a povie s výsmechom:
"Chcela si viac, ako si mala chcieť, sama si sa vytrestala a odo dnes budeš so mnou zaspávať, aj vstávať“.
Skôr ako sa sedliakova sestra stihla spamätať, bola už Bieda späť u sedliaka.
"Ďakujem ti, sedliak, tu máš moju píšťalku na dôkaz priateľstva. Budem sa tebe a tvojmu pokoleniu, naveky vyhýbať, pokiaľ budeš mať píšťalku! Teraz naposledy si môžeš niečo zaželať. Dobre si zváž svoje prianie, je posledné!“
"Mám všetko, dobrá Bieda, no ak inak nedáš, predsa si niečo budem priať. Chcem dostatok peňazí, aby som netrel biedu a pre ľudí na svete čo najmenej núdze a tvojho utrpenia.“
Bieda to prianie nepočúvala s radosťou, nuž ale čo mohla robiť?
Od tých čias chodí svetom od domu k domu, hľadať príbytok, kam by sa predsa len skúsila votrieť...
A vy, deti, na pamäti majte, že biedu len dobrotou a láskavosťou vyženiete.
Sedliak, kým neumrel, šťastne žije so svojou rodinou, ale na chamtivú a ľstivú sestru nezabudol. Denne jej nosí jedlo, chlieb, dobrôtky pre deti, aby neumreli od hladu a zbavili sa chamtivosti.
Keď sedliakova sestra pochopila, čo to je trieť biedu a v jej srdiečku opäť zahorela láska, uvidel sedliak, že je navždy vyliečená z hamižnosti. Až potom ju obdaroval zlatiakmi, aby netrpeli nedostatkom a biedou.
Všetci určite dodnes žijú radostne a šťastne.
A ja v diaľke počujem zvoniť zvonec a rozprávky mojej je koniec.
Autor rozprávky, aj ilustrácií: Jozef HARVAN
čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 486 verzia pre tlačiareň
|
|
|
TRIVAL
Rómska tlač. agentúra
Ako ste spokoní s nápadom s touto stránkou?
|
| nahodný obrázok z galérie |
| nové diskutované príspevky |
| čerstvé záznamy do denníkov |
< class="edgenormal"> Onedlho:
 biatches.com ![\"\"](/"imgsystem/mail.gif/")
|
