Pripravujete akciu?
Zatelefonujte nám na 0905 942 606. Bezplatná propagácia.
hlavná stránka
diskusné fóra
prezrieť denníky
zaujímavé odkazy
:: Rozhovory
:: Rómsko slovenský frazeologický slovník
:: Rómska muzika
:: Rozprávky
|
|
1 |
2 |
3 |
4 |
5 |
| 6 |
7 |
8 |
9 |
10 |
11 |
12 |
| 13 |
14 |
15 |
16 |
17 |
18 |
19 |
| 20 |
21 |
22 |
23 |
24 |
25 |
26 |
| 27 |
28 |
29 |
30 |
31 |
|
|
:
Žiadne
aktívni za posl. 5 min.
poč. registrovaných užívateľov:92
V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 1 anonymných užívateľov.
Vítame nového registrovaného užívateľa: Dob
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
|
DENISKIN PRÍBEH
@ Rozhovory Mar 26 2007, 09:29 (UTC+0) |
Spoznala som milé dievča s nádhernými dlhými čiernymi vlasmi a smutným pohľadom. Práve sa vrátila "zo sveta", kde hľadala prácu, slušný zárobok, možno aj šťastie. Predstavy sa nenaplnili, sny sa rozplynuli ako dym. Práca bola nesmierne vyčerpávajúca a odmena minimálna. Dlžoby ostávajú nezaplatené, vidina spokojnej budúcnosti v nedohľadne... Čo ďalej? Nahlas rozmýšľame, optimizmu akosi ubúda. Deniska mi podrobne rozpráva o svojej krátkej a nie vždy veselej minulosti.
Od svojich desiatich rokov som pôsobila v rómskej nadácii Dobrá Víla Kesaj, kde som tancovala a robila som pohybovú choreografiu. Skončila som základnú školu deviatym ročníkom. Ďalej som nastúpila na strednú školu - učilište na Alejovej, odbor predavačka. Ešte mi chýbal rok do skončenia školy, keď ma zavolal riaditeľ firmy, aby som išla k nim ako choreografka a tanečníčka. No, ja som neváhala a ponuku som prijala. Veľmi sa mi tam páčilo, bola som spokojná. Chýbalo mi pol roka do osemnástich narodenín a nemohla som ešte byť riadne zamestnaná, tak som musela počkať. V januári, keď som mala osemnásť, zamestnali ma. Veľmi rada som už od detstva spievala, tancovala, takže táto práca ma veľmi bavila. Aj šéf bol so mnou spokojný... Po čase sa ale vyskytol problém. Syn môjho nadriadeného chcel so mnou chodiť, jeho rodina si ma želala za nevestu, no ja som nechcela. V septembri som sa už nemohla do firmy vrátiť. Jasne mi naznačili, aké mám šance a možnosť výberu - žiadne. Mala som vtedy dvadsať rokov, musela som sa ísť teda zaevidovať na sociálku. Takže ani dokončená škola, ani práca...
Po mesiaci som sa vybrala do Talianska na brigádu, zarobiť si nejaké peniažky, musela som sa zbaviť dlžôb. Potom som odcestovala do Česka, no a tam sme boli aj s priateľom ako otroci. Museli sme makať ako psi, za pásom stáť a ťahať dvanástky. Kričali tam po nás... Ja som takej povahy, že si nedám po hlave skákať a svoje si veru poviem.
V prvý deň nástupu od rána od štvrtej sme stáli na nohách, mali sme štvorhodinové školenie, potom sme sa fotili na služobné preukazy. Večer od šiestej sme mali nastúpiť na nočnú. Vysvetlili nám čo budeme robiť, našu náplň práce. Tak sa všetko začalo...
Najhoršie bolo, keď som tam ochorela. Volali sme s priateľom sanitku a povedali nám, že neprídu, lebo nemám kartičku z poisťovne. Dávali mi rýchlu pomoc cez telefón... Ráno sme hneď išli tam, kde nám povedali, že si máme vyzdvihnúť kartičky. Jedna žena povedala, že kolegyňa šla k zubárke, druhá zasa, že musí odcestovať. Videli, že som chorá a mám horúčky. Poslali nás do poisťovne. Ale kde, do ktorej, to nepovedali. Museli sme poisťovňu hľadať, boli sme prvýkrát v Pardubiciach v meste. Nakoniec sme to našli. Potom sme zas hľadali polikliniku, keď sa nám to konečne podarilo, žiaden lekár nás nezobral. Povedali nám, že majú preplnený stav. Neviem, či to bol rasizmus, alebo pravda. Vôbec nikto ma neošetril. Bolo mi zle, už som nevládala v ten deň ani pracovať. No a za to som dostala pokutu tisíc korún, ktoré mi stiahli z platu.
Naša Leaderka v práci - Slovenka - videla na mne, že som chorá, bola som sa predtým za ňou vypýtať. Tvárila sa, že ju to vôbec nezaujíma, povedala: máš to za tisícku... Hovorila som jej, že tu nemám lekára a nikto ma nechcel ošetriť, keď som nemala kartičku. Ona potrebuje vraj iba papier, a ostatné je môj problém. Na druhý deň som išla na pohotovosť asi o pol 6-tej večer. Z ubytovne sme odchádzali o trištvrte na päť a asi trištvrte hodiny trvala cesta (35 km) na pracovisko do fabriky. Nešla som dnu, necítila som sa dobre a povedala som, že pôjdem na pohotovosť. Šofér, čo nás vozil mi zastavil pri pohotovosti. Asi po pätnástich minútach ma doktorka zavolala dnu, nevyšetrila ma, iba mi odmerala teplotu. Mala som zvýšenú. No jasné, veď mi poobede dali na ubytovni tabletku - paralen. Doktorka mi napísala, že nemám zapálené hrdlo, nemám žiadne ťažkosti, že mám čisté priedušky a pritom som sa nemohla nadýchnuť, v prieduškách mi pískalo. Z nosa mi až tak veľmi netieklo, to je pravda. Akurát tie horúčky! U nás doma vyzerá vyšetrenie celkom inak. Dala mi nejaký papier do práce, spýtala sa, či idem na nočnú. Povedala som jej, že áno. Predpísala mi lieky, no nemala som ich vtedy večer kde vybrať, lebo to nie je ako u nás, že lekáreň je na pohotovosti.
Potom som sa odviezla autobusom na ubytovňu. V pondelok som prišla do roboty a odovzdala som Leaderke papier od lekárky. Chcela som v hale vonku počkať na priateľa, kým on skončí, aby sme išli spolu. Prišli mi však povedať, že nemôžem byť pri vrátnici a čakať ho, aj keď som tam zamestnaná. Už mi aj bolo do plaču, musela som sa tri hodiny prechádzať v daždi po meste. Keď priateľ skončil prácu, spolu sme sa vrátili na ubytovňu.
Boli tam katastrofálne podmienky, 80 ľudí na jednu sprchu. Voda tiekla raz horúca, hneď zas studená. Namydlila som sa a zrazu - studená voda. A tie moje dlhé vlasy... Ani variť som nemohla, tri variče pre všetkých a niektorí si vzali varič k sebe a nedali druhému. V práci sme tiež jedli málokedy, lebo v jedálni bolo strašne veľa ľudí, a tak pomaly obedy vydávali, že by sme to nestihli cez obednú prestávku. Väčšinou sme v robote nejedli a robili sme hladní. Strašné podmienky! Otroctvo! A keď napríklad niekto fajčí, nemôže fajčiť nikde v budove, ich to nezaujíma, keď je vonku zima, alebo aj keby kamene padali, bolo treba ísť von asi dvesto metrov ďaleko. V zime, v tričku, lebo za 15 minút sa nestihne dostať do skrinky na druhom poschodí, aj si zafajčiť.
Robila som za pásom, montovala som súčiastky do počítačov, pracovala som s veľmi drahým materiálom, s takými kockami - procesormi a pamäťovými kartami. Vŕtala som a vkladala dnu do počítača. No, celý život som tancovala, hrala, a naraz bolo všetko také technické a veľmi zložité. Stála som dvanásť hodín, nesmela si sadnúť, lebo preto dávali zápis, keď si niekto sadol. Nohy som mala opuchnuté ako vankúše a v chrbte ma pichalo.
Na hodinu nám dali 60 korún českých, mala som 4 280 korún za deväť dní. Povedali nám, že štyri hodiny trvania školenia nám zaplatia, no nič nezaplatili.
Na ubytovni bola strašná zima, ako keby som spala vonku, z úst mi išla para! V studenej vode som si umyla nohy, dala som si pančuchy, dva roláky a tak som išla spať. No, tak som spávala bežne. Tam, kde som teraz, na tej linke, robíme aj soboty, aj nedele. Oddych neprichádza do úvahy. Na dovolenku nemáme nárok, až po skončení skúšobnej doby troch mesiacov.
Bol veľký rozdiel medzi pozíciami vo fabrike. Niektoré, napríklad baliči mali veľmi ľahkú prácu. Keďže my sme boli noví a práca nám šla pomalšie, tak baliči museli čakať na nás, preto mali viac voľna, išli si zafajčiť, vypiť kávu, najesť sa... Jedna pani z Michaloviec - ktorá balila počítače, prišla sa pozrieť na mňa, čo ja robím a bola veľmi prekvapená, aké je to zložité a nechápala, ako to vôbec všetko stačím.
Niekedy mi je smutno za prácou, ktorá ma bavila a robila som ju zo srdca...
Nemožno kritizovať, ľutovať, či dokonca súdiť, no nedá mi, sa nezamyslieť. Ako dlho ešte budú musieť mladí Rómovia z východu Slovenska odchádzať za prácou? Samozrejme, nielen Rómovia, no tí to majú so zamestnaním oveľa ťažšie, ako my ostatní...
Jana MARKOV
čítaj poznámky (1) / napíš poznámku
čitateľov: 645 verzia pre tlačiareň
|
|
|
TRIVAL
Rómska tlač. agentúra
Ako ste spokoní s nápadom s touto stránkou?
|
| nahodný obrázok z galérie |
Jan 29, 2007
p6190022.jpg / momentky Kamarátky
|
| nové diskutované príspevky |
| čerstvé záznamy do denníkov |
< class="edgenormal"> Onedlho:
 biatches.com ![\"\"](/"imgsystem/mail.gif/")
|
