Pripravujete akciu?
Zatelefonujte nám na 0905 942 606. Bezplatná propagácia.
hlavná stránka
diskusné fóra
prezrieť denníky
zaujímavé odkazy
:: Rozhovory
:: Rómsko slovenský frazeologický slovník
:: Rómska muzika
:: Rozprávky
|
|
|
|
|
|
1 |
| 2 |
3 |
4 |
5 |
6 |
7 |
8 |
| 9 |
10 |
11 |
12 |
13 |
14 |
15 |
| 16 |
17 |
18 |
19 |
20 |
21 |
22 |
| 23 |
24 |
25 |
26 |
27 |
28 |
29 |
| 30 |
31 |
|
|
|
|
|
:
Žiadne
aktívni za posl. 5 min.
poč. registrovaných užívateľov:81
V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 1 anonymných užívateľov.
Vítame nového registrovaného užívateľa: Adolf
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
|
O múdrej Aranke
@ Rozprávky Feb 20 2007, 13:56 (UTC+0) |
Kedysi dávno, žíl rómsky huslista Jano so svojou krásnou mladou ženou Terkou. Mali dve dcérky Marienku a najstaršiu Aranku ktoré im osud doprial, aj keď túžili po synovi.
Jedného dňa sa Jano vracal so svojou kapelou z neďalekej dediny, kde boli hrať sedliakovi na svadbe. Ako primáš rozhodol že si skrátia cestu cez les, aby boli skôr doma. Cesta im rýchlo ubiehala, rozprávali si rôzne príhody, ktoré počuli ako malí chlapci od svojich rodičov. Bubeník Fero zavolal na Jana.
„Brat môj, nechceš nechať toho vyprávania o divnom chlapovi ?“
Ľudia vravia, že ešte aj dnes má uši nastražené ako kedysi a my sa blížime do hory.
„Fero, vari nemáš plné gate“, posmieval sa mu primáš Jano.
„Nič sa neboj, a keď sa ukáže, pekne mu zahráme od podlahy, nech si zatancuje“, laškuje Jano.
„Chlapi, v dnešnej dobe netvory po svete nechodia a za chvíľu sme doma, len čo vyjdeme z hory, spustíme sa kopcom cez polianku k potoku.“
V tom sa celým lesom ozvala rana, ako by niekto hodil niečo na zem.
„Počuli ste to chlapi?“ zareval Fero. „Varuj dušu“ a ako prvý berie nohy na ramená.
Vyľakaní chlapi nečakali a nasledovali Fera.
„Čo ste to za chlapi, ste horši ako baby,“ smial sa na plné hrdlo Jano.
Veď to len veveričkám spadli šišky, alebo sa prevrátil medveď.
Pomyslel si a pokračoval v ceste, veď v diaľke už vidí svetielko, zaiste tam konči hora.
Čím viac sa k svetielku približoval, tým viac sa mu zdalo, že sa mu hora vzďaľuje ako by nemala konca. Zrazu v hore nastala tma ako o polnoci a nebolo vidieť ani na krok.
„Hrom do toho, že by oblohu zatiahli čierne mraky a ženie sa veľká búrka?“
To ale bude lejak, aký nepamätám. Vybral z vrecka zápalky, aby si posvieti na cestu. Zapálil zápalku, ale niekto mu ju sfúkol. Tak sa to opakovalo niekoľkokrát až Janovi došlo, že je zle a spomenul si na príbeh, čo mu vyprávala jeho nebožka mamička, keď ešte bola na svete.
Chcel ujsť, ale nohy mal ťažké, ako by mu vrástli do zeme. Pokúšal sa volať o pomoc, ale nevydal zo seba ani len hlások. Prebehlo mu hlavou, čo bude robiť a zalial ho studený pot.
Počuje ako sa k nemu blížia ťažké kroky, ale nikoho nevidí a zrazu zastali pred ním samotným. Odporný, strašný, dunivý hlas naňho spustil zhurta.
„Ako si sa opovážil vstúpiť do mojej hory a vysmievať sa, že už nie som na svete? Musím ťa zmárniť, alebo mi dáš čo je ti najmilšie u srdca“.
Jano sa začal križovať, aby si uchránil holý život, prosil o zľutovanie, ktoré mu nebolo nič platné, a tak prikývol, že mu dá čo žiada.
„Čo ti môžem dať, veď nemám nič a najmilšie sú moje husličky. Tie si zober, len ma nechaj žiť.“
„Nechaj si svoje husle, o tie nestojím.“
„Dáš mi za ženu svoju dcéru, krásnu Aranku .“
„Aranku? To nikdy, je príliš mladá,“ ale čo mal robiť, prikývol hlavou a už vedľa neho stojí zelený dubový muž. Chlap ako samotná hora, z ktorého ide strach a hrôza.
„Jano, dobre ma počúvaj, za tri dni a tri noci musíš Aranku doniesť do hory. Beda ti, keby si ma chcel obalamútiť. Maj na pamäti, len tri dni a tri noci. Po troch dňoch by sa tebe a tvojej rodine zle poviedlo, ako že sa volám dubový muž.“
Tleskol trikrát mocno do dlaní, až sa hora ozývala a zmizol.
Vyľakaný Jano márne na dubového muža volal, nik sa mu neozýval, len ozvena, ktorá sa mu posmievala a opakovala na celý les:
„len tri dni a tri noci.“
Vyľakaný a zmätený sa ocitol na polianke, spustil sa kopcom a bol doma. Vtrhol do chyžky, akoby ho naháňalo sto čertov.
„Čo sa ti stalo Janko?“ Spýtala sa na smrť vyľakaná Terka. Jano sa len vystrašene križuje, pozerá previnilo na svoju dcérku Aranku, rozplače sa a rozpráva, čo sa mu prihodilo v lese. Janova žena skoro omdlela, keď počula komu sľúbil ich krásnu dcérku.
„Nikdy nedám svoju dcéru tej zelenej dubovej oblude z lesa, počuješ Jano!“
„Nech si hľadá nevestu medzi stromami, a nie medzi nami ľuďmi,“ kričí Terka.
Bezbranná a zúfalá preklína celý les. Nešetri ani Jana, že sa rozhodol skrátiť si cestu lesom.
„Čo len budeme robiť?“
Napadlo jej, že utečú ďaleko, kde ich dubový muž nikdy nenájde.
„Kde by sme mamička utekali, veď by nás všade našiel,“ prehovorila Aranka, ktorá doteraz mlčala.
„Nič sa netrápte, ja už niečo vymyslím, veď mám na to tri dni a tri noci.“
„Som rada že sa oteckovi nič nestalo a vrátil sa nám živý. Ktovie, ako by dopadol, keby nesúhlasil. Dobre si urobil otecko a už sa netráp.“ Terka sa zarazila, že jej dcéra pobrala od pána boha viac rozumu, ako ona sama, chúďa moje aká je statočná.
Už dávnejšie sa Aranke zdalo, keď prala v potoku, ako by ju sledovala samotná hora. Večer, keď všetci zaspali, Aranka nikým nespozorovaná vytratila sa k potoku, aby sa vyplakala a požalovala krištáľovej vode. Jej usedavý plač za tmavej noci zabolel nočného strážcu mesiaca, ktorý plával po nočnej oblohe, ale zobudil aj vílu všetkých vôd.
„Prečo tak úpenlivo nariekaš, krásna Aranka, čo sa ti stalo?“, oslovila ju modro-krištáľová víla.
„Ani sa nepýtaj, milá víla, radšej by som plávala s mesiačikom po nočnej oblohe, schovala sa na dno tvojho potôčika, ako by som sa mala vydať za dubového muža, ktorému ma musel sľúbiť otec, aby ho nezmárnil zo sveta...“
Víla pozrela na mesiačika a sľúbili jej pomoc, lebo sama neprekabáti dubového netvora.
„Nič sa neboj, prestaň nariekať a pozorne počúvaj. Hneď s ranným úsvitom pôjdeš do lesa a vyhľadáš dubového muža, hlasom nešetri, kým sa ti neukáže. Bude vzdorovať, že ešte neuplynuli tri dni a tri noci, ale ty sa nenechaj odbiť a trvaj na svojom. Viac ti dopovie môj verný priateľ mesiac.“
Aranka poďakovala modro-krištáľovej víle, nočnému strážcovi mesiačikovi a pobrala sa domov.
Hneď ráno vstala ako prvá, len čo sa rozbrieždilo, utekala k neďalekej hore, volala na dubového muža až kým sa neobjavil pred ňou.
„Prečo ma budíš krásna Aranka, že by už ubehli tri dni a tri noci?“
„Nehnevaj sa na mňa, dubový muž, ale keď sa mám stať tvojou ženou, splň mi moje jediné prianie. Ak mi ho splníš, budem ti dobrou ženou. Ak nie, navždy na mňa zabudneš a tvoja zmluva s mojím otcom bude neplatná.“
Dubový muž usilovne premýšľal, ale potom si pomyslel: „Veď čo si môže priať chudobné dievča. Všetko, čo je na svete, jej splním a stane sa mojou ženou.“
„Dobre, nech je po tvojom Aranka, smial sa dubový muž.“
„A teraz mi prezraď, nevestička moja, tvoje želanie.“
Suverenita dubového mužíčka Aranku pichala ako bodľač u srdiečka.
„Zariaď, aby dnes presne o polnoci nočný strážca mesiačik svietil na oblohe, ako po iné dni.“
„To si ma zobudila kvôli takému obyčajnému želaniu? Považuj ho vopred za splnené, pred polnocou príď k potôčiku, budem ťa tam čakať.“
Tleskol do dlaní a za hlasitého smiechu ako sa objavil, tak aj zmizol.
Na smrť vyľakaná Aranka sa rozbehla domov. V chyžke sa práve prebúdzali.
„Aranka, čo sa ti stalo, že si bledá, kde si tak zavčas rána bola?“ spýtal sa ospalý otec.
„Ale otecko, aká že som bledá, to sa ti len zdá, bola som sa pozrieť na slniečko, ako sa šplhá ponad vysoké hory na oblohu.“
Musela zaklamať, aj keď nechcela. Veď sa dosť trápia nad nešťastím, ktoré ich postihlo. V ten deň sa nemohla dočkať večera. Keď všetci zaspali, Aranka potichučky, aby nikoho nezobudila, vytratila sa z chalúpky.
Pri potoku stál dubový muž, ktorý ju netrpezlivo čakal, aby jej splnil prianie.
„Dobre sa pozeraj, moja krásna nevesta, na nočnú oblohu! Dnes vyčarujem mesiac, ktorý bude svietiť len pre tvoje potešenie.“
„Mačka, čierny les, nech svieti mesiac dnes!“ Tleskol do dlaní, ale všade len hustá tma, že by sa dala krájať nožom.
Skáče, dupoce nohami, až sa zem otriasa, nadáva, prosí, aby sa ukázal, ale mesiaca na nočnej oblohe niet. Vedel, že je to márne, a tak za strašného revu zakričal do tmavej noci mocne, ako lev.
„Vyhralo si ľudské pozemské plemeno, tvoja prosba sa splniť nedá“ a ušiel do lesa.
Od toho času ho už nikto nikdy nevidel. Len mesiac sa občas ukrýva za čierne mraky, aby pripomenul ľuďom zlého dubového mužíčka.
Aranka utekala, čo jej nohy stačili, aby zvestovala tú radostnú správu svojim ospalým rodičom a sestre.
Len čo vošla do chyžky kričí, čo jej hrdlo stačí:
„Mamička, otecko, sestrička vstávajte!“
Zrazu všetci vyskočili vyľakaní z postele, kde sladko spali, ako srnky.
„Čo sa robí Aranka?“
Zľakli sa, či po ňu neprišiel dubový muž.
„Mamička, otecko, sestrička, moji verní priatelia mesiac a modro- krištáľová víla od potôčika mi pomohli nad dubovým mužom vyhrať.“
Jano od radosti schytil husle a do rána hral len pre mesiačika a modro-krištáľovú vílu, aby sa im zavďačíl. Od tých čias putuje s muzikantmi, s Terkou a dcérami po svete, aby zvestoval tú radostnú správu všetkým ľudom.
Pokiaľ neumreli, raz zaklopú aj na vaše dvere, aby vám zahrali a zaspievali od srdiečka o nočnom strážcovi a múdrej modro- krištáľovej víle.
A ja v diaľke už počujem zvoniť zlatý zvonec - a mojej rozprávky je koniec.
Autor rozprávky, aj ilustrácií: Jozef HARVAN
čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 847 verzia pre tlačiareň
|
|
|
TRIVAL
Rómska tlač. agentúra
Ako ste spokoní s nápadom s touto stránkou?
|
| nahodný obrázok z galérie |
| nové diskutované príspevky |
| čerstvé záznamy do denníkov |
|
