Pripravujete akciu?
Zatelefonujte nám na 0905 942 606. Bezplatná propagácia.
hlavná stránka
diskusné fóra
prezrieť denníky
zaujímavé odkazy
:: Rozhovory
:: Rómsko slovenský frazeologický slovník
:: Rómska muzika
:: Rozprávky
|
|
|
1 |
2 |
3 |
4 |
| 5 |
6 |
7 |
8 |
9 |
10 |
11 |
| 12 |
13 |
14 |
15 |
16 |
17 |
18 |
| 19 |
20 |
21 |
22 |
23 |
24 |
25 |
| 26 |
27 |
28 |
|
|
|
|
:
Žiadne
aktívni za posl. 5 min.
poč. registrovaných užívateľov:25
V tejto chvíli prezerá stránku 0 registrovaných užívateľov 1 anonymných užívateľov.
Vítame nového registrovaného užívateľa: princeznicka1
Ak chcete na vašej stránke zverejňovať zoznam správ z našej stránky môžete použiť tento výstup, alebo viac podrobný výstup.
|
Povery, zvyky rómskych predkov
@ História Dec 12 2006, 12:36 (UTC+0) |
Narodenie dieťatka – najmenšieho člena rodiny, vstup do manželstva aj úmrtie a posledná rozlúčka s najbližšími patria k životu nás všetkých, ktorý je zložený z dní obyčajných, aj výnimočých. Ľudia na celom svete - ako aj Rómovia, pri rôznych príležitostiach riadili sa poverami a mnohými zvyklosťami. Verili, že sa dodržiavaním starých zvyklostí ochránia pred temnými silami a zabezpečia pre svoje rodiny zdravie a šťastie.
Samozrejme, zvyky udržovali aj preto, aby slávnostným rituálom významné udalosti zdôraznili. Starodávne zvyklosti sa predávali z pokolenia na pokolenie. Nad uchovávaním týchto povier a zvykov, dozerali ženy, predovšetkým však uznávaná staršia žena, ktorá sa zaoberala aj liečením, veštením a čarovaním. Takúto starú a skúsenú ženu nazývali phuri daj - stará matka.
Rómska žena, ktorá čakala narodenie svojho bábätka, bola zvedavá a všetci z okolia tiež chceli vedieť, či sa narodí chlapček alebo dievčatko. Povery hovorili o určení pohlavia podľa tvaru mamičkinho brucha – ak bolo špicaté, mal to byť chlapec, ak bolo okrúhle, malo sa narodiť dievča. Budúca mamička si pravdaže najviac želala, aby sa narodilo zdravé a pekné dieťatko. Podľa povier sa mala dívať iba na všetko pekné, mala byť veselá, smela jesť všetko, čo jej zachutilo, lebo nie matka, ale bábätko v brušku si to žiadalo. Pozerať sa nesmela na škaredých alebo chorých ľudí, na zvieratá, ktoré boli všeobecne považované za škaredé - napríklad ropuchy, hady... Dieťatkám na svet pomohla „pôrodná babka“, pretože rómske mamičky spravidla priviedli na svet svoje bábätká doma. Vraj, ak sa dieťa narodilo už so zúbkom, mohol sa z neho stať veštec. Šťastnému otcovi dieťatko zaniesli ukázať až keď bolo okúpané a starostlivo zabalené v perinke alebo iba v plachietke.
Mamičky dávali do postieľky na spodok všelijaké, najčastejšie však ostré a špicaté veci - nožnice, ihly, hrebene, tie mali bosorkám vziať silu a dieťa mali ochrániť, pretože Rómovia verili, že na novonarodené bábätko číha nebezpečenstvo: príde zlá bosorka, dieťatko chce zobrať a podhodiť tam svoje dieťa, škaredé a zlé. Keď už však bolo dieťatko pokrstené, žiadne nadprirodzené a nedobré sily mu nemohli ublížiť. Rómovia verili, že keď sa niekto nepekne pozrel na malé bábätko alebo sa nad ním počudoval, ľahko sa mohlo stať, že ho uriekol. Dieťatko potom nemôže v noci spať, neustále plače. Deťom potom na zápästia uväzovali červenú mašičku - proti urieknutiu. Dievčatká dostali na krk červený náhrdelník. V prípade, keď verili, že dieťaťu už niekto uriekol, nachystali „uhlíkovú vodu“ a v nej dieťatko riadne vyumývali. Sláčik dávali do ruky malým chlapčekom, keď chceli, aby sa stali muzikantmi.
Uzavretie a legalizovanie vzťahu sobášom kedysi Rómovia nepovažovali za to najpodstatnejšie. Mladým ľuďom, ktorí sa ľúbili, pripravili - mangavipen –pytačky. Rodina mladého muža navštívila rodinu nastávajúcej nevesty a navzájom sa spoznali, pohostili a dohodli na spolužití mladých. Obidvaja mladí museli sľúbiť, že sa budú ľúbiť a spolu budú šťastne nažívať Najváženejší muž z osady – čhibalo, alebo vážený člen z rodiny ženícha mladým snúbencom zviazali prekrížené zápästia šatkou. Naliali im víno do dlaní, a keď ženích vypil víno z nevestinej dlane a nevesta zas z dlane mládenca, pobozkali sa. V tom momente ich všetci považovali za manželov. Veľkú a honosnú svadbu - báro bijav pripravili pozdejšie, keď si na veľú oslavu našetrili peniaze a zväčša už mali spolu v tom čase aj nejedno dieťa. Olašskí Rómovia, u ktorých bolo zvykom, že mladomanželov otec za nevestu platí, uzatvárali manželstvo tiež podobným spôsobom.
Keď niekto v osade, či komunite umrel, vtedy zavládol veľký a neskrývaný žiaľ aj všade v okolí. Zvykom boli zvesiť zo steny alebo zakryť zrkadlo v dome zomrelého. Mŕtvemu dali do truhly na jeho ďalekú púť najlepšie šaty a samozrejme nezabudli aj na jeho obľúbené predmety. Chlapom dali fajku, cigarety, ale aj hudobný nástroj - gitaru alebo husle. Ženám zas modlitebnú knižku, náušnice, prstenea rôzne ozdoby. Všetci blízki, ktorí sa prišli rozlúčiť s nebožtíkom, položili na neho ruku a prosili ho o odpustenie, ak mu niekedy predtým v ublížili. Rómovia boli stále pri mŕtvom, od momentu smrti až do pohrebu. Ženy sa pri ňom modlili celý deň, v noci ich zas vystriedali muži. Čas pri strážení - vartovaní (vartišagos) si vypĺňali buď hraním kariet, predovšetkým však rozprávaním starodávnych rozprávok alebo príbehov, ktoré sa stali za života umrelého. Boli presvedčení, že jeho duša je vždy nablízku. Uverili, že jeho duša navždy odišla, až keď v deň konania pohrebu vyniesli truhlu z domu a trikrát s ňou zaklopali o prah domu. Podľa povier sa mŕtvy vraj zvykol po určitom čase vrátiť a svoju prítomnosť dal najavo či už vo sne, alebo sa ohlásil buchnutím s dverami, alebo krokmi ponechal nejaké neprehliadnuteľné znamenie. Zväčša sa Rómovia mŕtvych obávali a chceli urobiť všetko tak, aby sa už mŕtvi nevracali ku nim, nerušili v ďalšom živote ich pokoj.
Rómovia na Slovensku sa väčšinou hlásia k vierovyznaniu rímsko-katolíckemu. Na severovýchode Slovenska, ktorý obývajú zväčša Rusíni, hlásia sa rovnako ako oni, k pravoslávnej alebo grécko-katolíckej viere. Rómovia nie veľmi dodržujú cirkevné sviatky, náboženských obradov sa zúčastňujú skôr v menšej miere, a nie vždy dodržujú trvanie pôstneho obdobia. Zaujímavá je skutočnosť, ako prispôsobili svojim vlastným potrebám spojenie kresťanského učenia, vlastných predstáv vychádzajúcich z ich povier, korene ktorých ako sa nazdávame pochádzajú ešte z indickej pravlasti, a v nemalej miere prejavy ľudovej viery, prevzatej od nerómskeho obyvateľstva z danej oblasti. Duchovnou kultúrou môžeme nazvať splynutie týchto troch prameňov viery a duchovného života do jedného celku, ktorý je im vlastný a neuvedomujú si ich nesúrodosť.
S týmito popísanými zvykmi sa pravdaže, už nie všade dnes stretávame. Rómska duchovná kultúra sa vyvíja v závislosti od vyspelosti sociálneho postavenia Rómov. Viac náznakov tradičnej kultúry a zvyklostí nájdeme skôr v zaostalejšom prostredí, menej zas v prostredí vyspelejšom. Je skôr pravidlom, že Rómovia, ktorých spôsob života sa približuje väčšinovým - okolitým obyvateľom, spôsobuje, že sú z nich aktívni veriaci. Práve kresťanská viera pomáha týmto ľuďom zabudnúť na prežitý životný štýl – žitia zo dňa na deň bez výhľadu na ďalekú budúcnosť a otvára im cestu k aktívnemu prístupu k ďalšiemu životu. Samozrejme, nemusí to znamenať, že kto sa chce prispôsobiť okolitým nerómskym obyvateľom a ich spôsobu života, musí sa zákonite vzdať svojich hodnôt a vlastnej kultúry a tradícií. Svedčí o tom viacero skutočností, napríklad aj v rodinách a komunitách vyspelých Rómov matky svojim novonarodeným bábätkám zvyknú uviazať červenú mašličku na rúčku. Až do krstu pri novorodencovi nechávajú počas noci svetlo zažaté. Dodržiavajú sa tradície aj pri takzvanom vartovaní - keď mŕtveho previezli do domu smútku, pozostalí dňom aj nocou bdejú pri jeho fotografii a zapálených sviečkach až do samotného pohrebu.
čítaj poznámky (0) / napíš poznámku
čitateľov: 276 verzia pre tlačiareň
|
|
|
Ako ste spokoní s nápadom s touto stránkou?
|
| nahodný obrázok z galérie |
| nové diskutované príspevky |
| čerstvé záznamy do denníkov |
|
